Mando Diao. Rande na slepo

Vybrať sa sólo na festival má nesporne svoje výhody. Zatúlate sa, kam chcete, očumujete, koho chcete, môžte prdieť v stane.. A to je vlastne asi všetko. Pri pohľade na alkoholom zveselené partie hulákajúce do tmy vás naťahuje na plač a v spacáku sa po chvíli nudíte. A keď je k tomu v noci desať stupňov a prší, rozmýšľate. Čo tu, u Jupiterovej briadky, robím? A potom si spomeniete. Mando Diao.

Manažér ma vedie poza backstage a kamióny k prívesom, kde majú všetci dôležití headlineri miliónový komfort. Tam zastavuje. 

Ktorého chcete? Gustafa alebo Björna?

Podpásovka.

Nakoniec za vzdiaľujúcim sa manažérom zakričím, že Gustafa.

Gustaf Norén prichádza, zapaluje si cigu a postaví sa chrbtom k ohromnému svetlu na stožiari. Týmto krokom si nevedomky zaopatril súkromie, pretože som po dobu rozhovoru bola slepá. Napriek tomu sa snažím s dementným výrazom v tvári pôsobiť seriózne – som jediný človek, ktorému dala kapela na festivale rozhovor. Preto by som nerada otázky typu Ako sa tešia na koncert, ochutnali už buřty a tak, ako pardon. 

Manažer ešte kradne spevákovi cigaretu a necháva nás s festivalovým tlmočníkom pred prívesom. Festivalového tlmočníka som nakoniec nevyužila, ak ma niečo škola naučila, je to tváriť sa múdro a prikyvovať, aj keď nemáte šajnu, o čom druhá strana komunikuje. Priznávam, pri rozhovoroch to nie je praktické, ale pracujem na tom. (týmto zdravím Lenku B.)

Máva umelec niekedy pochybnosti o tom, čo vytvoril?

Dvakrát povie of course, potiahne si a ide.

Na jednej strane človek nemá žiadne pochybnosti. Keď tvorí hudbu, nepremýšľa príliš, proste tvorí a je tým unesený. Nemyslí, ani sa nerozhoduje. Pochybnosti nesúvisia s procesom tvorenia hudby. Ale v momente,  kedy je song hotový, pochybnosti, samozrejme, sú. Nikdy nevieš, ako bude prijatý a čo s ním bude o päť rokov.

Riskuješ v hudbe?

Myslím si, že áno, ale nerobím to schválne. Nepriťahuje ma až tak veľmi hudba, ktorú robím. Rock ´n´ roll ma nepriťahuje tak ako jazz, blues, klasická hudba, hip hop, RnB,  soul, funk a disco. Toto sú štýly, ktoré su pre mňa atraktívnejšie. Rovnako folk, páči sa mi všetko od ruského folku po jamajský. Počúvam viac Hectora Lavoe, než Rolling Stones, Lil Wayn viac než Strokes, Erikah Badu viac ako napríklad Björk. Nie som si týmto riskovaním istý, ale prináša mi to odlišné hľadisko.

Pred dvomi rokmi vydali Mando Diao live album MTV Unplugged: Above and Beyond. Zaspievali si na ňom trebárs Ray Davies, Lana Del Rey a.. Juliette Lewis. Čarovná žena, totálna psycháčka, vzácny prípad herečkospeváčky, ktorá je v oboch profesiách viac než presvedčivá. Je v nich fatálna. (tuuf pátos). Gustaf prikyvuje, áno, to ona je.

A je zaujímavé porovnávať Lanu Del Rey a Juliette Lewis, ktoré sú obe skvelé umelkyne. Lana Del Rey bola absolútne skvelá, keď sme spolu skúšali, ale potom počas šou bola veľmi nervózna. Zatiaľ čo Juliette Lewis bola totálne chaotická počas skúšania, ale na pódiu úplne horela, ten oheň nevychádzal z pódia, ale priamo z nej. Keď nebola zapnutá kamera, bola celkom iný človek. Podľa mňa je to pravá hviezda. Myslím, že je z tých ľudí, ktorý by do desiatich rokov mohli získať Oskara. Chápeš, urobí veľký návrat a zahrá si nejakú starú, bláznivú ženskú.

Mando Diao sa netaja, že do nich v ich rodnom meste Borlänge každý rýpal s tým, že nikdy nič nedokážu. To je celkom blízke Slovensku. Pýtam sa teda, prečo mali ich vlastní rodáci takéto škaredé poznámky.

Pochádzame z mesta metalu. Povedal by som, že 90 % hudby hrajú muži. Je to hlavne speed metal, death metal, heavy metal. My hráme pop. Máme bližšie ku Christine Aquilere, než k nejakej heavy metalovej kapele ako Iron Maiden a podobne. Keď sme sa stali úspešnými, celý Borlänge bol frustrovaný. Je ľahké byť v tomto meste najlepší, pretože všetky kapely sú tu zlé. Boli sme pekne arogantní, ale mali sme pravdu, boli sme najlepší, pretože nám tu v našom stýle nikto nekonkuroval. Prvé dva-tri roky bolo na nás teda naše mesto naštvané. Po nejakej dobe sa však tento hnev zmenil na hrdosť. Pretože sme hovorili to isté, čo heavy metalové kapely, len iným jazykom. Pochopili, že sme tiež bojovali, že sme pracovali a pracovali tvrdo, aby sme sa dostali tam, kde sme. Predtým si mysleli, že sme všetko dostali na striebornom podnose, pretože sme mali skvelé ohlasy na prvý album a podobne, ale za tým bola tvrdá práca. Uvedomili si to a teraz nás akceptujú.

Tvrdá práca – úspech – hnev sa mení na hrdosť. Hrdosť. Na čo je on osobne najviac hrdý?

Pred tromi rokmi boli v kapele nejaké problémy. Rozožierali nás ako rakovina. Čo je prirodzené, keď hráte spolu vyše 10 rokov, vlastne už od tínedžerského veku. V kapele sa proste muži potýkajú s problémami. My sme ich prekonali, bolo to, ako keby sme sa dostali cez nejaký útes a momentálne je to v poriadku. Myslím, že všetky tie pochybnosti a problémy, ktoré sme mali, sme vyriešili  v najlepšom záujme hudby. Možno nie pre všetkých. Vyhodili sme bubeníka,  niektorých ľudí sme zarmútili, ale pre hudbu to bolo nevyhnutné. Na to som naozaj hrdý, že môžeme pokračovať ako kapela ďalej.

Mám ešte toľko otázok. Na Dalarnu, na sentiment, na obal albumu Never seen the light of day, na rodičov, na kradnutie piesní... Lenže spoza chrbta sa mi vynorí nemecký sekuriťák a oznamuje, že to bola moja posledná otázka. Zvyšok kapely sa vedľa nás lúči s dievčatami, ktoré vyhrali v súťaži stretnutie s MD, podpisujú sa karty a vlajky. O hodinu hrajú na hlavnom stagei. Otáčame sa obaja proti tej svetelnej zbrani a manažér nás fotí. Gustaf, ktorému sa doteraz na tvári nepohol jediný sval, sa ho pýta, či nepotrebuje blesk. Došlo mi to až v stane.

A ešte aby som nezabudla – rozhovor zverejňujem s láskavým povolením rockového rádia Aligátor, pre ktorý bol poskytnutý.

Z festivalu Open Air v Panenskom Týnci.

Mando Diao na Open Air Festival v Panenskom Týnci

Björn (áno, skopčené ö)

S Gustafom a vysnívanými brýlami