THE CRIBS. Príliš málo.

Keď počúvate hlasy zo soundtracku svojich vysokoškolských dní, je obtiažne sústrediť sa na rozhovor. Alebo ostať počas samotného koncertu triezvy a nevpáliť im potom do šatne s precítením zvolaním (videli ste Statočné srdce? tak také precítenie), že nevadí, že bolo dokopy asi 30 ľudí, lebo takto tam bola tá andrgrand intimita. (neprecítili to) Len dve veci ma mrzia, Shoot the Poets a chcela by som ešte na tomto mieste Ryan, prepáč, tvoja lyžica sa mi páči.

Všade sa hlásalo, ako príde do Prahy momentálne najkultovejšia britská kapela. Čo s vami takéto veľkodušné vyhlásenie robí?

Gary: Myslím, že to súvisí hlavne s faktom, že sa nám podarilo dosiahnuť mainstreamový úspech napriek tomu, že sme nevyužívali žiadne konvenčné kanály. Robili sme skôr lo-fi hudbu, čiže sme neboli veľmi radio-friendly, ale aj napriek tomu sa nám podarilo udržať sa v top desiatkách. Máme veľmi oddaných fanúšikov, čo vychádza z toho, že sme robili množstvo koncerntých šnúr a boli sme schopní fungovať vo veľkom, no stále si veľa vecí robíme sami.

Ross: Máme veľlmi loajálnych fanúšikov. Veľa skupín ma iba príležitostných fanúšikov, ale tí naši sú veľmi oddaní a kedykoľvek niečo vydáme, veľmi sa o to zaujímajú, a to je kúl.

A pre vás je ktorá kapela kúl(t)ová?

Gary:  Tak veľmi nás ovyplyvnila Nirvana, naša obľúbená kapela. Ale oni neboli veľmi kultoví, respektíve na začiatku boli, ale s rastúcou slávou prerástli do niečoho iného. Sonic Youth je skupina, ktorú máme veľmi radi, povedal by som, že to je jedna z najkultovejších skupín. Nanajvýš rešpektovaná a všeobsahujúca, ktorá bola naozaj nekompromisná, takže pre nás Sonic Youth.

Nové pesničky robíte spontánne, alebo sa v nich dokola vŕtate a prerábate ich?

Gary: Väčšinou je to spontánne. Väčšina konceptov je spontánna a vzniká, keď sme všetci spolu v jednej miestnosti, len tvoríme, skúšame, improvizujeme. Keď prejdeme týmto procesom improvizácie, začneme veci viac plánovať, pracovať na nich a rozvíjať ich, čiže je to asi taký mix oboch vecí. Začína to spontánnosťou a improvizáciou, ktorú potom už len cibríme a upravujeme, nie?

Ross: Áno, keď nahrávame, snažíme sa to zaznamenať naživo. Vyzerá to asi tak, že sme spolu zavretí v štúdiu, občas niečo potom doplníme, ale vzásade to, čo vo výsledku počujete, sme nahrali naživo v štúdiu. Takže je v tom veľa spontánnosti. Nikdy totiž nevieš, ako to dopadne – môžeš vytvoriť niečo naozaj dobré a cíti to tak každý, alebo sa proste stane, že vytvoríš niečo, čo vôbec nie je zaujímavé.

Gary: Snažíme sa robiť veci neumele. Radšej vytvoríme niečo, čo je nedbalé, no vášnivé, ako niečo dokonalé a sterilné.

Ako sa vám pozdáva Steve Albini? (Albini produkoval nový album The Cribs: In The Belly Of The Brazen Bull)

Gary: Je to skvelý človek a myslím, že veľa z jeho čara sa k ľuďom nedostane preto, že články o Albinim píšu striktní ľudia, ako ľudia od nahrávacích spoločností alebo z tlače, ktorí si myslia, že je veľmi ironický a zle sa s ním spolupracuje. Ale je  to kvôli tomu, že oni sú príliš konvenční a úzkoprsí. My sme s ním vychádzali veľmi dobre hneď od začiatku. Je to punkrocker, nie je ťažké s ním vychádzať. Myslím, že keď sa rozpráva s ľuďmi z hudobného biznisu, myslia si, že je naozaj divný, ale nie je. Je najlepší producent, s ktorým sme spolupracovali. Je veľmi rýchly a efektívny a obdivujem ho aj za to, že hoci by mohol na ľuďoch zarábať, je naozaj lacný v porovnaní s inými. Verí tomu, že skupina môže vyprodukovať skvelú hudobnú nahrávku, pokiaľ bude dobre hrať. On sám túto vieru praktizuje a je veľmi poctivý.

Pýtali ste sa ho na Nirvanu? (Albinimu visí na dverách do štúdia cedula, aby sa ho nikto na Nirvanu nepýtal.)

Gary: Odolal som tomuto pokušeniu – som totiž veľký fanda Nirvany. Tuším sme sa o Nirvane raz rozprávali, ale nepamätám sa presne, v akom kontexte. Hovorili sme o skupine Bush, pretože s nimi nahrával a bolo to jeho najdlhšie nahrávanie, porovnal to s Nirvanou, vraj to boli dva veľmi odlišné zážitky. Pýtali sme sa ho na to, no bol veľmi diplomatický ohľadom celej tej veci. Myslím, že už je z podobných otázok unavený, pretože je to to jediné, čo o ňom všetci vedia a každý sa ho na to pýta. Asi vďaka tomu má aj reputáciu zlostného človeka, pretože je okolo toho také haló - „Á, to je len producent, ktorý vytáča všetky nahrávacie spoločnosti.“ Už sa to vymklo spod kontroly.

Kto vás inšpiruje? Nemyslím len hudobníkov, ktokoľvek zaujímavý.

Gary: Pokiaľ ide o texty, mám rád Paula Westerberga z The Replacements, Kurta Cobaina, veľmi sa nám páčili Sex Pistols a Nirvana, keď sme vyrastali. A mimo hudby, myslíme...

Ross: myslíme, že mesto, v ktorom sme vyrastali, nás asi tiež ovplyvnilo. Cítili sme sa ako outsideri do takej miery, že sa jedným z dôvodov na založenie skupiny stalo, že sme chceli odtiaľ vypadnúť. Ako teenegeri sme chodili mestom s gitarami na chrbtoch a ľudia na nás pokrikovali a dávali nám zabrať. Preto sme zatrpkli a muselo sa to odraziť aj na našom dospievaní a písaní textov.

Gary: Presne tak.

Bili ste sa ako decká?

Ross: Ale hej. Myslím, že jeden z dôvodov, prečo som taký vysoký, je, že mám dvoch starších bratov, takže som sa snažil prirodzene „vyrásť“, aby som sa im vyrovnal. Ako bratia vychádzame veľmi dobre, nie sme Gallagherovci alebo tak. A bolo to tak aj keď sme vyrastali.

Gary: Sme v tom istom tíme, chápeš, nemáme okolo seba veľa ľudí, ktorým by sme úplne dôverovali, okrem seba, takže asi aj preto spolu tak dobre vychádzame. Sme tí jediní, ktorí sa dobre poznajú a sú po celú dobu v jednom tíme. Keď sme vyrastali, boli tam tie bežné veci, ale nemyslím, že by sme sa mlátili nejako veľa, ani jeden z nás nechcel byť ten alfa samec, a tak to aj zostalo. Keď sa nad tým zamyslíš, tak potreba dominancie, ktorá vychádza z prírody, je pôvodcom všetkých zásadných problémov, a my sme nikdy túto potrebu nemali.

Ross: Ako deti sme hrávali pc hry a keď nás raz vykradli a prišli sme o všetky počítače, jediná vec, ktorú sme mohli robiť, bolo hrať na nejaké hudobné nástroje, čo sme doma mali, a to bolo kľúčové pre založenie našej skupiny, fakt. Dostali sme sa tak ako decká k hudbe, ku kapele Queen a tak.

No, a odvtedy ste spolu takmer stále. To vám nespôsobuje žiadne problémy?

Gary: To nám hovorí veľa ľudí, veľa ľudí spolu bojuje.

Ross: Každý žijeme inde. Gary býva v Portlande, Ryan žije na rôznych miestach, momentálne v NY a ja bývam vo Wakefielde, čo dosť pomáha. Ľudia plytvajú množstvom energie na hádanie, čo ťa robí menej produktívnym. Vieme, ktoré gombíky nestláčať. Keby sme chceli, môžeme ich stlačiť, ale snažíme sa im proste vyhýbať. Funguje to skvele.

Gary: Niekedy sa nevyhneme hlúpym hádkam, ale je to ako medzi bratmi – pohádame sa a je pokoj. Nezostáva v nás žiaden trpký pocit, ktorý by trval týždne. To je vec, ktorú najviac neznášam. Radšej sa z času na čas poriadne pohádam a mám pokoj, ako by to malo vo mne bublať celé týždne.

Je niečo vo vašej branži, čo už si neužívate tak , ako keď ste začínali?

Ross: Kedysi nás bavili letiská, ale tá kopa času strávená posedávaním a zabíjaním času na letisku a v lietadle ti proste po čase začne liezť na nervy. Zdá sa nám, že sme stále iba v lietadle. Lietať so všetkými hudobnými nástrojmi je celkom otrava, takže už je to o ničom.

Gary: Ja napríklad neznášam autobusy, tie veľké, na turné. Strávili sme v takých množstvo času počas nášho turné k tretiemu a štvrtému albumu a vôbec som si to neužíval. Pri nahrávaní piateho albumu sme si povedali, že začneme veci zase robiť po svojom a vrátili sme sa zase k cestovaniu v dodávke. Cestovanie v dodávke si fakt užívame. Dlhé cesty sú síce náročné, ale zábavné. Cestovanie v buse fakt nemusím.

To je celý rozhovor. Ešte som sa ich chcela opýtať niečo o grupieskách, ale Gary mal na prste obrúčku a v očiach takú mäkkú bezpečnú tmu, že sa nedalo ani pomyslieť na niečo také. Potom to už šlo zhurta, dlhá šmuha zážitkov sa ťahá popri hlave, bolia z nej oči, uši a keď máte dlhé nechty, tak aj ten dzindzík v krku na druhý deň, na druhý deň toho bolí viac, život taký krátky a v pomere k nemu sa tie skvelé veci vlastni ani nestihli stať. Cribs, boha!